Megality v Holíči
Slovenské Stonehenge
- Lapidárium v Holíči
O tom, že naši predkovia uctievali v časoch pohanstva studničky, vodné toky, háje, stromy, kamene a skaly sa učia deti už na základnej škole. Takých miest boli v krajine tisíce, lebo v krajine boli tisíce sídiel a takmer pri každom bol háj, kde slávili svojich predkov, alebo aspoň menšie kultové miesto. Niektoré kultové miesta mali krátku existenciu, iné vydržali v krajine po stáročia, tisícročia a ukryté sú v našej nevedomosti v nej dodnes. V odbornej literatúre o konkrétnych objektoch nenájdeme ani zmienku, alebo len niekoľko chabých pokusov o rekonštrukciu akýchsi „stôp v teréne“, podľa ktorých naše dávne kultové miesta vyzerali tak, ako to naši odborníci kedysi v detstve videli u indiánov vo „vinetuovkách“. Skutočné kultové objekty, najmä kultové kamene, ktoré slúžili ako obetné predmety, boli v našom prostredí odmietnuté „odbornými kruhmi“ už pred takmer storočím ako nepodložená fantázia amatérov a táto situácia u nás (na rozdiel napr. od Nemecka, Francúzska či Anglicka) trvá dodnes. Preto sú kultové objekty bez povšimnutia likvidované aj v súčasnosti, čo sa týka najmä kamenných svätýň rôzneho typu. Koľko ich bolo zničených na Slovensku, to ani netušíme. Z niektorých sa zachovalo len zopár kameňov, alebo aspoň fotografia, ako napríklad z veľkej mohyly pri Devínskej Novej Vsi, alebo z Kežmarku, ktoré boli zlikvidované pred tromi desaťročiami a kamene z nich zachránili robotníci, alebo aspoň „akýsi amatér“ urobil dnes vzácnu fotografiu. Rovnaký osud čakal aj veľký kamenný kultový objekt v Holíči.
- Pahorok, na ktorom sa nachádzala Holíčka svätyňa, foto z roku 2004
Holíčska svätyňa
Kultový objekt v Holíči bol objavený v roku 1988. Zachránené zvyšky, ako ešte aj čiastočne zachované okolie nálezu, umožňujú identifikovať jeho funkciu a zaradiť ho do kultúrneho okruhu, ktorý má pôvod v praveku a jeho pozostatky nachádzame dodnes v ľudovom zvykosloví a obradoch ako na Slovensku, tak aj v iných krajinách Európy (bližšie: Irša, R.:, Kamene pradávneho času, 2004 a Kultové kamene tajomné a magické, 2008, Svätyne našich predkov 2010).
Svätyňa sa nachádzala na juhozápadnom svahu pieskovej duny, orientovanej v smere SZ–JV na okraji mesta Holíč na západnom Slovensku, v nadmorskej výške cca 186 - 192 m n. m.
Vznikla v dobe kamennej ako sakrálne miesto kruhového typu, ktoré bolo vybudované na mieste staršieho kultového objektu. V jeho priestore neskôr vznikol rondel o priemere 60 metrov – kruhový priestor obkolesený cca 5 metrov hlbokou a 5 metrov širokou priekopou. Vo vnútri veľkého kruhu bol menší kruh tvorený ďalšou priekopou o priemere 23 metrov. Rondely boli objavené v nasledujúcich rokoch aj na južnej Morave a v Rakúsku a sú datované do obdobia pred 5.500–6.500 rokmi, v žiadnom z nich sa však nenašli kamene.
V západnej Európe sa tamojšie kultové miesta ohraničené kruhovými valmi a priekopami premenili na kultové miesta megalitického typu, teda na objekty doplnené veľkými kameňmi, často dopravenými z veľkej vzdialenosti. Najznámejším prípadom megalitickej stavby podobného typu je anglické Stonehenge. V strednej a východnej Európe je doteraz známy len jediný prípad takejto stavby, a to v Holíči.
Aj holíčsky rondel bol prestavaný na objekt megalitického typu. To znamená, že do priestoru bolo do kruhu vložených osem kamenných svätýň, ktoré boli utvorené rôznym počtom kameňov a ústredná, deviata svätyňa bola umiestnená do jeho stredu. Neskôr prišlo k zrušeniu tohto rondelu a časť kameňov bola použitá v novšej svätyni. Kresby na kameňoch naznačujú, že svätyňa bola používaná ešte v dobe železnej. Z hľadiska ideových predstáv mohol takýto kultový objekt slúžiť až do nástupu kresťanstva, teda aj našim slovenským predkom. Staršie nálezy predmetov z priestoru svätyne – kovové predmety pochádzajú zo staršej doby bronzovej, kostrové nálezy odhadujeme približne na tisícpätsto rokov.
Holíčsky rondel sa od iných odlišuje umiestnením na juhozápadnú stranu pahorku (ostatné ležia buď na rovine alebo zväčša na južnej a juhovýchodnej strane), zahĺbením kultového miesta do svahu a jeho obklopením nielen priekopou ale aj veľkým a širokým násypom. Túto odlišnosť vysvetľujem práve prebudovaním staršej veľkej kultovej jamy s čisto obetnou funkciou na sakrálne miesto s rozšírenou funkciou pravekého kalendára, slúžiaceho aj praktickým potrebám neolitických poľnohospodárov. Stavby tohto typu mávajú štyri vstupy orientované buď priamo na svetové strany alebo medzi ne.
Rekonštrukcia objektu narážala po dlhú dobu na ťažkosti spôsobené jeho čiastočným zničením počas výstavby sídliska a prekážkami, ktoré výskumu kládlo miestne archeologické pracovisko, ktoré dalo súhlas k stavbe v tejto časti sídliska bez požiadavky archeologického prieskumu terénu. Preto slovenským archeológom trvalo 16 rokov, než sa na miesto nálezu prišli pozrieť, aby konštatovali, že nič nevidia a rozpačito prešľapovali pred kolegami z cudziny, ktorí ich sem pozvali a márne ich vyzývali, aby konečne niečo podnikli pre záchranu toho, čo sa ešte zachrániť dalo. Likvidáciu archeologickej lokality, ktorá trvá už 24 rokov, sa napriek tomu zastaviť nepodarilo.
Po mnohých rokoch sa však objavil prameň, ktorý priniesol vysvetlenie situácie do začiatku výstavby sídliska. Tým prameňom sú letecké, resp. satelitné snímky terénu vyhotovené do roku 1988. Tie objasňujú najmä dispozíciu kameňov v tej svätyni, z ktorej sa podarilo zachrániť takmer všetky kamene a ktoré sú dnes umiestnené v lapidáriu v centre mesta.
- Letecký snímok vyhotovený krátko pred zničení časti pahorku s viditeľným rondelom
Pozoruhodné sú pritom nielen tvary kameňov, dekorácia – symboly na nich, ale aj ich dispozícia v objekte. Z nej vyplýva, že pri stavbe svätyne sa vychádzalo z magického princípu. Ústredný idol je symbol hlavného božstva – boha hromu, ktorý má okolo seba osem obetných kameňov a okolo nich je 16 ďalších kameňov, ktoré sú zoradené v skupinách. Samotná skúmaná svätyňa patrila v konečnom stave až k druhému objektu vybudovanom na pahorku, taktiež kruhového typu so svätyňami v ohraničenom priestore a výrazné atribúty boha hromu pribudli na kameň až v tomto období.
Dekorácia na kameňoch
Dekorácia na kameňoch z preskúmanej svätyne je tvorená vysekanými obrazcami nástrojov, vyrytými čiarami a kresbami postáv a miestami zachovanou maľbou. Nástroje sú atribútmi kultu. Postavy predstavujú ľudí a božstvá. Kamene nie sú obrazmi bohov - modlami, sú to len objekty nesúce informácie, ktoré sa týkajú mytológie, je to teda umelecké dielo, ktoré možno obsahom prirovnať ku knihe a ako stavebné dielo k chrámu. Na kameni č. 3 nachádzame žliabky, ktoré neskôr mohli slúžiť pre prijímanie obete (napr. mlieka, vody, iných nápojov), ďalej sú tu magické čiary a kresba koňa, na základe ktorej môžeme usudzovať na vzťah medzi obeťou a snahou zabezpečiť dostatok, či zdravie poľnohospodárskych zvierat. Na inom kameni nachádzame scénu na ktorej je lovcom s lukom prinášaná obeť bohu. Zoradenie kameňov do kruhu a skupín a výtvarný prejav na nich sú výsledkom prelínania sa mágie, mytológie, astronómie, spoločenskej a náboženskej funkcie objektu.
Hlavný idol zo svätyne boha hromu
Hlavný idol tvorí kameň, vysoký 680 cm, ktorý je pokrytý symbolmi vysekanými do jeho prednej strany a sieťou čiar a symbolov aj na ostatných stranách. čiar. Najvýraznejšie sú vyobrazenia nástrojov.
- Kladivo na Veľkom kameni
Dominantným atribútom je znak umiestnený v hornej tretine, čakan, sekera alebo kladivo. Je k nemu prikreslené koleso, čo budí dojem poľnohospodárskeho náradia - pluhu. Nie je to však koleso pluhu, toto koleso je obvyklým symbolom najvyššieho božstva. Pri bočnom osvetlení sa koleso premení na mužskú tvár. Najvyšším bohom mužského princípu v keltskom prostredí bol Taranis, v germánskom Donar, v anglosaskom Thunderer, v škandinávskom Thór, v slovanskom Perún, ktorý mal u Slovanov aj rôzne iné mená, napr. aj Bor, či Búr... Atribútmi boha hromu bol v najstaršom období kyjak, neskôr kladivo, sekera a kopija alebo šíp, pôvodne bojovníkova výzbroj, neskôr považovaná za symboly hromu a blesku.
Identifikáciu božstva umožňujú aj ďalšie jeho dve vyobrazenia, ktoré sa nachádzajú na iných dvoch kameňoch. Je na nich vyobrazená ľudská postava, v prvom prípade s jedným nástrojom v pravej ruke a čakanom v ľavej ruke. V druhom prípade je vyobrazený boh s tromi atribútmi – parohami, pohárom (roh hojnosti) a palicou (alebo hadom v ruke).
Kresby na hornej časti kameňa plynule prechádzajú na bočnú stranu. Opäť tu nachádzame obrazce v tvare kolies a čiary, ktoré vyrastajú z menších koliesok z jemnejších čiar, a znaky vysekané do kameňa. Na bočnej (v súčasnosti západnej) strane zostali zachované stopy po maľbe, ktorá pokrývala celý kameň.
- Detail kameňa č. 7 s rytinou a s postavou v kruhu
Čiary na zadnej strane kameňa sú obrysmi postáv, ktoré sú vidieť len pri šikmom osvetlení. Umenie zvládnuť svetlo a tiene pri dekorácii kameňov je typické práve pre kultové objekty z doby kamennej. Pomocou neho kamene oživovali novými scénami nielen počas pohybu slnka na oblohe, ale aj počas magických obradov v noci pri osvetlení ohňom.
Pri porovnaní s inými kamennými kultovými objektmi, ktoré poznáme zo západnej Európy, ale aj z územia Ruska a Poľska výnimočnosť holíčskej svätyne spočíva v jej zložitosti a zreteľnom magickom princípe, podľa ktorého bola utvorená. Aj keď sa podarilo preskúmať len časť objektu, rekonštrukcia z rôznych podkladov nám predstavuje magický objekt, ktorý bol súčasťou oveľa širšieho posvätného priestoru. Len v samotnom rondeli bolo pritom uložených okolo 200 idolov a obetných kameňov rôznej veľkosti.Časť z nich bola vyzdvihnutá, časť zničená pri stavbe a časť je od roku 2004 zahrnutá v piesku pod príjazdovými komunikáciami ku garážam.
Ďalšou výnimočnosťou sú dekorácie na idoloch a obetných kameňoch, ktoré sú celkom iného typu, než aký poznáme z objektov zo západnej Európy, kde sú však megalitické svätyne podstatne mladšie.
- Trepanované lebky z nálezov z rondelu
Holíčsky rondel a jeho svätyňa je tak, napriek osudu, ktorý ho postihol, vzácnym dokladom k štúdiu počiatkov obdivovaných, skúmaných a ochraňovaných megalitických stavieb v západnej Európe a pre skutočných odborníkov kľúčom k poznaniu magického myslenia a kultúry našich dávnych predkov.
Rudolf Irša
- Rekonštrukcia jedného z kameňov
Ani tento menhir nie je podľa posudkov "slovenských odborníkov" - archeológov a pamiatkarov (AÚ Nitra, Slovenský pamiatkový úrad Bratislava) nič iné, len obyčajný kameň, ktorý si nezaslúži žiadnu ochranu a tak aj on za krátku podľahne skaze počasia a vandalov.
- Pôdorys svätyne - návrh
- Kamen č. 3
Dva kamene – dva osudy
Kameň prvý:
Od nálezu megalitickej svätyne v Holíči uplynulo už vyše štvrť storočia. Ich objavenie je v rámci strednej Európy skutočným zázrakom, ale neuveriteľné je aj to, čo nasledovalo. Pri výstavbe panelového domu pod Kalváriou v roku 1988 začala stavebná firma hĺbiť stavebnú jamu v ktorej boli objavené tri desiatky nezvyčajne veľkých kameňov a niekoľko ľudských kostier. Keďže vedenie stavby zbadalo, že nejde o obyčajné kamene, obávajúc sa zdržania prác, kamene na ktorých boli viditeľné rytiny, aspoň zasypalo hlinou a nálezy kostier, v rozpore so zákonom, zlikvidovalo, kamene však rozbiť už nestihlo. Ignorovalo aj povinnosť nahlásiť nález ľudských kostier, čo by si nevyhnutne vyžiadalo posudok o ich veku a viedlo by k archeologickému výskumu a ochrane nálezov.
- Kamene z megalitickej svätyne počas stavebných prác
Hneď nasledujúce dni sa rozhorel okolo nálezu spor. Na jednej strane skalické múzeum usilovalo o likvidáciu kameňov, na druhej strane, našťastie, vtedy stálo vedenie mesta, vďaka ktorému sa aspoň megalitické kamene podarilo zachrániť a previesť na sídlisko SNP. Tu vydržali šesť rokov rokov, potom bolo lapidárium zrušené a kamene boli odvezené na skládku na okraj mesta.
V roku 1996, opäť napriek protestom zmieneného odborného pracoviska a negatívnym stanoviskám slovenských archeológov a pamiatkarov, bolo z megalitických kameňov zložené terajšie lapidárium. O objav v Holíči sa začala zaujímať nielen slovenská tlač, ale aj zahraniční odborníci a význam a pravosť nálezu osobne na mieste potvrdil aj popredný francúzsky odborník pre výskum megalitických pamiatok pri UNESCO.
Zdalo by sa, že pre tento významný nález svitajú lepšie časy. Lenže prišlo nové vedenie mesta, členom ktorého bol aj bývalý pracovník múzea a to začalo usilovať o likvidáciu lapidária pod najrôznejšími zámienkami.
V deň krstu novej knihy o holíčskych megalitoch v roku 2004 v kníhkupectve v Holíči, kam prišiel okrem iných osobne aj francúzsky veľvyslanec na Slovensku a zástupcovia ministerstva zahraničných vecí SR, ignoroval túto akciu (a veľvyslanca) nielen vtedajší holíčsky primátor, ale aj členovia slovenskej archeologickej spoločnosti, ktorá v tie dni mala svoj zraz v neďalekej Skalici. Než vtedajšie vedenie mesta stihlo lapidárium a kamene zlikvidovať, našťastie pre lapidárium aj pre samotné mesto, prišli nové voľby a s nimi súčasný primátor, ktorý pochopil význam nálezu a jeho hodnotu aj pre propagáciu a turistický ruch v meste. Minulý rok, dúfajme, sa opäť podarilo oživiť aj tradíciu Slnovratu ako slávnosti spojenej s týmto druhom pamiatok. „Holíčske Stonehenge“ ako sa mu začalo prezývať, našlo medzitým svoje miesto aj v školských učebniciach a viacerých populárne-náučných knihách slovenských a českých autorov, aj v odborných publikáciách v zahraničí.
- Krst knihy Kamene pradávneho času. Vľavo autor knihy, vedľa neho veľvyslanec Francúzskej republiky na Slovensku, ktorá podporila výskum a vydanie knihy.
Kameň druhý:
Závisť a neschopnosť „odborníkov“ sprevádzajú nečakané objavy iných tak často, že sa nám môže zdať, že tomu ani nemôže byť inak. Ale môže tomu byť aj inak, ako dokazuje neuveriteľne podobný nález menhiru v španielskej Barcelone v roku 2009. Ten stojí za našu pozornosť nielen preto, že sa našiel za rovnakých okolností – pri hĺbení stavebnej jamy a jeho nadzemná časť je rovnako vysoká – 4,9 metra, ale najmä preto, že je názorným príkladom, ako s tak vzácnym nálezom nakladať. Tamojšia odborná verejnosť sa s nálezu neposmievala (napriek tomu, že aj tam išlo o náhodný nález), ale mimoriadne opatrne ho dala vyzdvihnúť a previezť do reštaurátorskej dielne, pre tento kameň osobitne postavenej. Kameň bol ako vzácna pamiatka ošetrený, zdokumentovaný a v nasledujúcom roku za účasti tamojšieho ministra kultúry a primátora Barcelony a veľkého záujmu verejnosti osadený v parku, kde je chránený sklenenou vitrínou. Nielen to, ďalšie jeho repliky v originálnej veľkosti môžeme nájsť aj na iných miestach Španielska.
- Nález menhiru na stavenisku v Barcelone 2009
- Španielsky minister kultúry a starosta Barcelony pri menhire v reštaurátorskej dielni
- Menhir v barcelonskom parku je chránený sklenenou vitrínou
V dnešnej internetovej dobe nie je problém to vyhľadať na nasledovnej stránke, kde sú ďalšie odkazy:
https://megalit.szm.com/linky.txt
Zničenie megalitickej svätyne v Holíči v rokoch 1988-2013
V roku 2003-2004 sa v Holíči pri pokračujúcej výstavbe na sídlisku objavili ďalšie menhiry. V júli 2004 sa konečne podarilo dotiahnuť na miesto nálezu archeológa z archeologického ústavu v Nitre, vtedajšieho predsedu Slovenskej archeologickej spoločnosti a archeologičku a riaditeľku múzea v Skalici. Pod dozorom slovenských masmédií si museli vypočuť názor popredného francúzskeho odborníka, ktorý ich vyzval k ochrane nálezov na mieste stavebných prác. Avšak, nepresvedčil ich.Niektoré kamene po jeho odchode boli rozbité bagrom, veľký menhir, ktorý vyčnieva z piesku pri garážach, aj ostatné megalitické kamene z ďalšej svätyne boli bez výskumu v nasledujúcich rokoch zasypané a ponuka francúzskeho profesora na spoluprácu bola ignorovaná. Slovenskí archeológovia zotrvali na svojom stanovisku, že (napriek nálezu kostier a opracovaných a dekorovaných kameňov a stanovisku zahraničných odborníkov) nejde o archeologickú lokalitu a kamene sú buď prírodné, ľudskou rukou nedotknuté, alebo ide o kamene z miestneho kameňolomu.
- Prof. Le Roux v roku 2004 márne vysvetľuje riaditeľke múzea význam nálezu. Nad ďalším veľkým menhirom bude o tri roky betónová komunikácia k ďalšiemu radu garáží. Menhir tam pod vrstvou piesku čaká na lepšie časy (foto L. Vodička)
- "Ani jeden odborník zatiaľ tézy pana Iršu nepotvrdil" - hovorí archeologička a riaditeľka Záhorského múzea v Skalici Viera Drahošová o dva roky neskôr redaktorovi Nového času.
V Záhorskom múzeu sa dočítame, že v Holíči sú len bezcenné kamene.
Odborný posudok člena medzinárodnej komisie pre výskum megalitických pamiatok pri UNESCO "neuznáva". Následkom toho nebol pri výstavbe garáží vykonaný archeologoický výskum a zvyšok megalitických kameňov bol v rokoch 2004-2013 zničený alebo zahrabaný bagrom. Pritom na okolitých stavbách v meste je povinný archeologický výskum samozrejmosťou. - "Verím odborníkom, ktorí tvrdia, že menhiry to nie sú,"
tvrdí Petrovič, bývalý viceprimátor Holíča, v časopise Život, č 51/2004
Svoj podiel na zničení dalšej časti nálezu (rondelu s ďalšími kameňmi) má aj vtedajšie vedenie mesta, ktorého zástupca v roku 2004 a neskorší neúspešný kandidát na primátora prehlásil:
Kto chce z vystavených kameňov mať menhiri, ten ich môže mať, ale nech nenúti predstaviteľov mesta do tejto fantasmagórie. Ja akceptujem názor slovenského archeológa pána Ivana Chebeňa, nie „výmysly“ Rudolfa Iršu, ktorý nie je archeológom...Povedal som, že nebudeme v Holíči nezodpovedne vydávať niečo za niečo, čím to ani nie je. A o tom, že to nie sú žiadne menhiri, ani pozostatok nejakej keltskej svätine predsa potvrdili naši odborníci a ja ako vedec s týmto výrokom môžem iba súhlasiť.
(Potvrdiť názor, že nejde o megalitickú pamiatku mal aj rozbor kameňa, po ktorom v boku toho najväčšieho zostala vyvŕtaná diera. Škoda, že nám výsledok tohto "vedeckého výskumu" bývalého zástupcu primátora zostal utajený, dozvedeli by sme sa, kedy boli v Holíči štvrtohory).
- Diera vyvrtaná do kameňa mala dokázať,
že nejde o kamene z megalitického obdobia, ale zo štvrtohôr!
- Jednoznačne konštatujem, že nález patrí do kultúry megalitických stavieb, aké poznáme
z nálezov v západnej Európe. Raz dajú archeológovia Iršovi za pravdu, hoci pritom padne doterajší model o pravekom osídlení Slovenska.
D.Čaplovič, archeológ, býv. podpredseda SAV, býv. minister školstva SR
Terajšie holíčske lapidárium, to čo sme stihli pred osemnástimi rokmi (1996) postaviť za jeden poldeň, zostalo nedokončené. Keby bolo dostatok dobrej vôle, postavili by sme v nasledujúcich dňoch väčšinu veľkých kameňov a až vtedy by celý nález vynikol v plnej kráse. Nie sú to totiž obyčajné kamene, ale skutočné, aj keď pre bežného pozorovateľa zatiaľ neviditeľné praveké umelecké diela, ktoré sa stanú zrozumiteľnými až vtedy, keď sa kamene správne umiestnia. Dokončiť lapidárium, podľa vzoru zo Španielska alebo ešte lepšie, na terajšom mieste, alebo na inom vhodnejšom mieste, tak zostáva výzvou pre dnešok. Na obr. nižšie nerealizovaný návrh umiestnenia jedného z menhirov a ideálny pôdorys poslednej svätyne s kameňmi v lapidáriu.